Spôsob konzervácie krmív dnes už patrí k najprísnejším kritériám pri ich výbere. Až 89,9% Slovákov a Čechov uviedlo, že preferujú krmivá s čo najnižším podielom chemických konzervantov. Je to spôsobené tým, že sa o tom čoraz viac hovorí. Málokto sa však dokáže dopátrať k detailnejším informáciám, aby sa dokázal správne rozhodnúť. Čo je teda pravda a kde už začína krmivárska mytológia?

Snáď ešte 10 rokov dozadu boli úplne najbežnejšie konzervanty v suchých krmivách Butylhydroxyanisol (BHA), Butylhydroxytoluen (BHT), či Ethoxyquin (EQM). Dnes sa s nimi stretávame našťastie iba pri lacnejších krmivách. Ak ich nenájdeme označené priamo na vreci, ich prítomnosť nám naznačí aj to, že dátum spotreby takto konzervovaného krmiva zväčša býva viac ako 14 mesiacov, často aj 24 mesiacov. Tieto konzervanty však poznáme aj v ľudskej strave. Niektoré nájdeme v margaríne, majonézach, olejoch a tukoch, koreninách, či údeninách. Hoci to znie hrozivo, spotrebiteľ dnešnej doby sa dožaduje trvanlivých produktov, častokrát aj exotických, dovezených zo zámoria. A bez prítomnosti konzervantov by všetky tuky rýchlo podliehali oxidácii a žltnutiu. Okrem stabilizácie tukov však stabilizujú aj chuť a arómu krmiva. Aj preto sa často môžeme stretnúť s tým, že práve takto konzervované krmivá chutia najviac. Tieto konzervanty sú zákonom povolené, avšak iba v obmedzených množstvách, pretože o ich vedľajších účinkoch sa vie. Prijímame ich teda aj my ľudia, a to takmer na dennej báze. Otázka však je, v akých množstvách. Jeme snáď 500-700g údenín denne? Pretože toľko krmiva zje väčší pes každý jeden deň, po celý svoj život. Je preto nutné položiť si otázku, aké sú ešte bezpečné množstvá. Pri bádaní však narazíte na viacero prekážok. Na psoch a mačkách sa totiž pokusy nikdy nerobili. Prečo sú teda tak často diskutovanou témou? Výskumy sa robili na hlodavcoch a výsledky azda nikoho nepotešili. Súhrnne tieto chemické konzervanty môžu u citlivejších jedincov spôsobovať žihľavku. Podľa niektorých zo štúdií môžu byť aj príčinou rakovinotvorného bujnenia tráviaceho traktu, alebo dokážu zosilniť účinky iných karcinogénov. Toxicky môžu pôsobiť na pečeň, pľúca, či obličky. Aby sme im však len nekrivdili, BHA sa v iných štúdiách správala ako látka chrániaca pred rakovinou. Rozhodne teda ide o látky správajúce sa nepredvídateľne. BHA a BHT boli Svetovou zdravotníckou organizáciou označené ako potencionálne karcinogény. Ak však môžem vniesť trochu osobného postoja do tejto témy, dodám, že v mojich očiach je jazýčkom na vážkach aj ten fakt, že EQM konzervant bol vyvinutý výrobcom najznámejšieho herbicídu na svete. Okrem svojho známeho silného a kontroverzného herbicídu, je známy aj aktivitou v oblasti GMO. EQM nie je iba konzervant, ale zároveň aj pesticíd. Stačí to aj Vám? Pre mňa je teda voľba jednoznačná, tak sa poďme baviť o nej.
Výrobcovia krmív majú v rukách aj alternatívu. Môžu používať na stabilizáciu surovín aj prírodné konzervanty, hoci aj tie technicky môžeme označovať za chemicky získané. Sú to tokoferoly (vitamín E), kyselina citrónová (vitamín C) a rozmarínový extrakt. Nemajú však tak silný účinok, ako vyššie zmienené konzervanty, a sú drahšie. Preto ich nájdeme zväčša v lepších a drahších krmivách. Tie krmivá, ktoré ich obsahujú, majú dátum spotreby iba v rozpätí 12-14 mesiacov. Podporiť zníženie oxidácie tukov môžeme aj správnym skladovaním na chladnejšom tmavom mieste s malou expozíciou kyslíka. Ako prírodné ich označujeme preto, že sú získavané z prírodných zdrojov. Vitamín E je napríklad extrahovaný z rastlinných olejov. Majú silné zastúpenie v oleji z obilných klíčkov, kukuričnom, slnečnicovom a sójovom oleji. Oleje obsahujúce mononenasýtené mastné kyseliny sú tiež zdrojom α-tokoferolu. Medzi ne patria napr. olivový alebo repkový olej. Je preto možné ich považovať za bezpečnejšie, hoci ani im nebolo venovaných dostatok štúdií.

Znížená doba expirácie je teda prvým znakom, že krmivo je konzervované prírodnými konzervantmi. Niektorí výrobcovia deklarujú použitie tokoferolov priamo v zložení, hneď za tukmi. Takáto forma deklarácie nám ale neodpovedá jednoznačne na otázku, či aj mäsové múčky sú konzervované rovnakými tokoferolmi, resp. či je prírodne konzervované celé krmivo, alebo len tuky. Je potrebné všímať si teda aj všetky ostatné deklarácie výrobcu na vreci. Kedysi sa verilo, že prírodnú konzerváciu rozpoznáme vďaka jednoduchej matematike a teda, že hodnota vitamínu E v analýze krmiva, musí byť desaťnásobkom hodnoty tukov. Tento výpočet je však mýtus. Etiketa krmív je rozdelená na viacero častí. V časti „nutričné aditíva“ sa uvádzajú látky, ktoré sú do krmiva pridávané za účelom zlepšenia nutričných vlastností krmiva. Sem patria teda také vitamíny a minerály, ktoré výrobca do krmiva pridáva. Tu môžeme nájsť vitamín E, ako alfa-tokoferol, ktorý však neslúži na konzerváciu, ale na podporu iných biologických funkcií. Môže sa tu nachádzať vitamín E v hodnote aj 600 MJ/kg no nezaručí to, že tuky a múčky neboli už predtým konzervované chemicky. Na presné zistenie spôsobu konzervácie preto musíme hľadať deklaráciu v časti „technické aditíva“. Z hľadiska legislatívy, musí výrobca prítomnosť konzervantov deklarovať formulkou „antioxidanty povolené EU“. Ich druh však uvádzať nemusí. Zo samotného zloženia preto spôsob konzervácie vôbec nemusíme vyčítať. Ak výrobca deklaruje aditíva formulkou „bez pridaných chemických konzervantov“, vlastne priznáva, že hoci on tam už žiadne chemické konzervanty nepridal, nezaručuje, že suroviny už sám nenakúpil zakonzervované chemicky.

Mgr. Lukáš Michalička